Kam patrím/e?

Prirodzenou potrebou ľudského bytia je okrem pocitu byť milovaný a cítiť sa bezpečne aj niekam patriť, byť súčasťou spoločenstva. Vždy som považovala vedomie, že sa v spoločnosti musím niekam zaradiť za veľký tlak, neuvedomovala som si však,že, len tým, že SOM-som súčasťou toho niečoho. Nehovorím o nejakých komplexoch hľadania si svojho miesta v spoločnosti. Ľudia sa delia a zaraďujú do rôznych skupín podľa svojich záľub, práce, hudby alebo úplných hlúpostí, či sú typ, ktorý má rád psov, typ, ktorý má rád mačky, ďalej pivo alebo víno, atď. Dobre, to by sme mali zaradenie podľa každodenných maličkostí. Lenže ako život plynie, otázky druhu: Kam smerujem? Som spokojný, s tým, kde som? Dokedy to bude takto? sú čoraz naliehavejšie. (Nedávno, som opustila zónu teenage, viem o čom hovorím). Ako teda zistíme, kam patríme a kde sa budeme cítiť dobre? V kníhkupectvách sú preplnené police vzdychajúce pod kopou motivačnej literatúry a knižiek 'Ako na to'. Nechcem opovrhovať obsahom týchto knižiek, v podstate vám však poskytnú jedinú odpoveď a to - keď niečo chcete, tak musíte naozaj chcieť. Súhlasím. Často podobná literatúra apeluje na človeka, aby vedel čo chce - okamžite, a prípadne, aby sa snažil zžit s predstavou, že vysnívané je už realitou. Problémom môže byť aj extrém ako premotivovane makať na vytýčenom cieli, ktorý je vzdialený niekoľko rokov a nežiť prítomnosť. Žiadna panika! Existuje cesta, po ktorej sa môžeme vydať.
Po prvé, sme tu a teraz - sme súčasťou tohto sveta (i keď, nie ideálneho). Po druhé, prítomnosť je na to, aby sme sa cítili dobre TERAZ, a nie až na dôchodku. Dopriať si čas a zistiť, čo nás baví je takisto dôležité. Ale to najdôležitejšie je tešiť sa z okamihov, ktoré dotvárajú celý náš život (viem, je to klišé), ale je to tak. Takže, na stres zo zaraďovania a triedenia, sa môžeme vykašlať. Sme tu a teraz, a ak vieme byť vďační, za to málo, čaká nás viac. To je všetko. Patríme svetu a on nám. Niet na čo čakať, poďme žiť!