Tohto roku máme 25. výročie, kedy sme porazili socializmus a vybojovali si slobodu. No spokojnosť v našej krajine nezodpovedá boju, ktorý sme pre slobodu viedli. V súčasnosti riešime podobnú problematiku, aká vládla za socializmu - slobodu tlače a vznik Projektu N ako jediného nezávislého média na Slovensku. Čo sa stalo za tých 25 rokov, že v zdanlivo demokratickej krajine nie sme spokojní a veci nefungujú ako ľudia dúfali, že by po revolúcii fungovať mohli?
Vtedajšiu revolúciu, ako vieme okrem študentov, viedli osobnosti z radov intelektuálov, umelcov a sociológov - vlastne celé VPN malo toto zloženie a zaniklo pomerne krátko po revolúcii(!). Teraz pri 25. výročí sa hľadajú vinníci, ktorí to celé zbabrali a akosi nie je na koho ukázať prstom. Ako píše Martin Šimečka vo svojom článku pre Projekt N "Intelektuáli neprevzali zodpovednosť, tak musel niekto iný." Myslím si, že v tejto vete je obsiahnuté všetko, čo sa stalo po revolúcii a dnes to len pokračuje. K moci sa dalo dostať ľahko a mnohí komunisti len pretočili kabát. Fedor Gál v rozhovore s Karolom Sudorom vraví "Keby si kresťanskí demokrati a konzervatívci spočítali, koľko je medzi nimi bývalých komunistov, zarazilo by ich to." Nejedna kauza sa na Slovensku viedla, keď vyšlo najavo, aká je minulosť našich politikov, ale bohužiaľ aj hodnostárov z radov cirkvi (samozrejme bez najmenších následkov).
Pocity po revolúcii boli obrovská radosť i naivné presvedčenie, že teraz už bude všetko len lepšie. Železná opona padla, všetko bude inak. Moc v tom čase prešla do nesprávnych rúk (Mečiar), i keď na to sme prišli až neskôr. Ale kto iný by prevzal moc? Intelektuáli z radov VPN sami dobre vedeli, že stabilnú vládu by neudržali a myslím, že to im nemôžeme zazlievať ani vyčítať. Umelci, herci, spisovatelia - nepatria do politiky aj keď majú veľký vplyv na verejnú mienku. Ako som vravela, na nikoho sa nedá ukázať prstom a povedať - je to vaša vina! Mám sa snáď hnevať na svojich rodičov a známych, ktorí mohli konať, a viac sa v 90tych rokoch angažovať? Ale kde a v čom?
Posledné týždne som sa venovala udalostiam po revolúcii a rozprávala som sa s rôznymi ľudmi, ktorí sa či už zúčastnili samotnej revolúcie, alebo tu žili a rovnako sa tešili z pádu socializmu. S eufóriou slobody si ľudia žili ďalej svoje životy a zodpovednosť nechali tým, ktorí sa jej ujali.
Možno to bude znieť úplne šialene, ale celú podstatu nášho problému, prečo sme tam, kde sme dnes, vidím v podstate fungovania nás Slovákov ako národa - čo nám dokazuje naša história. Slováci vždy spravia jednu z nasledovných troch vecí.
Samostatnosti sme si v našich dejinách veľmi neužili a žiadnu drastickú (krvavú) revolúciu alebo boj neviedli. Prvým spôsobom ako Slováci robia zmeny je, že po dlhej dobe utláčania (niekedy aj pár storočí, veď prečo nie), prehovorí inteligencia.O uzákonenie slovenčiny sa postarala skupina intelektuálov - drahí Štúrovci - vzdelanci, básnici, učenci a študenti.
Druhý spôsob je horší - zohneme chrbát a poddáme sa, či už bratom Čechom alebo inému národu, ideme poslušne ako ovečky, však sa to snáď nejako samo od seba zmení. Posledná špecialita na slovenský spôsob je nečinnosť. Áno v tomto sme fakt machri. A práve nečinnosť nás po revolúcii doviedla tam, kde sme teraz. Korupcia, byrokracia a obrovská nespokojnosť, ktorá však zostáva v krčmových debatách, facebookových statusoch a na tvárach ľudí v mhd.
Zodpovednosť nesieme sami za seba. Tak, ako sú za dnešnú situáciu na Slovensku zodpovední ľudia, ktorí 17. novembra stáli na SNP, tak isto sme za ňu zodpovední aj my, mladí ľudia. Frfleme, nadávame ale nepohneme ani prstom kvôli zmene. Možno jedine kauza Gorila trochu pohla ľuďmi ale aj to mám pocit, že väčšina mladých na námestí ani nevedela, prečo sú tam (hlavne, že mohli zamaskovaní pobehovať po Bratislave a byť agresívni).
Nedá sa poprieť, že zo zlej situácie v krajine sa robia dobré vtipy, Cynická obluda požiera politikov a od rána do večera je čo zdieľať ale s úplnou vážnosťou je mi z toho smutno.
Na Slovensku máme veľmi veľa šikovných, zdravo zmýšľajúcich ľudí. Fakt, že po každých voľbách (akýchkoľvek) je krajina vyfarbená na červeno je smutný, ale správni ľudia (normálne zmýšľajúci) tu stále sú. Nepopierateľným dôkazom je Projekt N a pre mňa osobne (zatiaľ) i náš prezident Andrej Kiska. Myslím si, že reči - stará generácia musí byť nahradená novou atď., sú úplne hlúpe. Ide o viac. Veď každá generácia vyrastala v iných podmienkach. Nie všetko sa dá zmeniť lusknutím prsta.
Aké je teda riešenie nášho problému pasívneho národa? Prečo máme všetci veľa otázok a odpovede žiadne? Ako riešiť našu situáciu? Konať. Znie to jednoducho, ale práve my, Slováci, s tým máme najväčší problém a možno nám to ako riešenie ani nepripadá, lebo by to vyžadovalo veľa námahy alebo sa vzdať vlastného pohodlia. Ľudia, ktorí v 89. roku zmenili Slovensko, práve oni do toho dali všetko, boli ochotní vystaviť sa riziku, že už o pár hodín budú možno v base, ale napriek tomu všetkému konali.
Konať znamená, ak sa mi niečo nepáči, vyjadriť sa, keď chcem niečo zmeniť, zapojiť sa, vystúpiť z tupého stáda a pre zmenu bojovať, lebo keď neprišla zmena sama za tých 25 rokov, tak bez nášho pričinenia nepríde ani teraz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára