Akoby toho nebolo málo, vlaky sú preplnené, dôchodcovia robia hromadné exkurzie, pretože cestovať v tom istom jazernom type vagónov (vagóny zo 70. rokov - opouživané, hrdzavé ako vytiahnuté z jazera) zadarmo je určite iné, ako si to platiť. Tento týždeň, som taktiež bola kritizovaná a označená za hejtera, čo ma vedie k zamysleniu sa nad mojím pomerne ufrfľaným prístupom k veciam. Po značnej sebareflexii, som to označila za irelevantné a šťastne idem ďalej.
Posledné dni hľadám krásy, ktoré napĺňali každú jeseň. Padajúce listy, vôňa vzduchu, prichádzajúca zima. Tohto roku sa mi to nedarí.
Niekedy nejde o to, čo je okolo vás, ale o to, čo vidíte vy.. Sami si všetko tvoríme a budujeme - ako sa vraví 'sme si tvorcami vlastného štastia', alebo 'pomôž si človeče aj Pán Boh ti pomôže'. Nuž, niekedy nás povinnosti a zhon zavialia natoľko, že sa nemôžeme nadýchnuť, negatívne veci nás zaplavujú a únik z reality je nemožný (samozrejme upadnutie do bezvedomia sa nepočíta). Treba si hľadať cestu. Alebo radšej neviesť takéto reči.
Moje prudko filozofické vnútro mi však našepkáva, že tak ako prešli iné čudesné a tažké obdobia, tak prejde aj toto. Mám rada okamih, keď sa môžem obzrieť späť a povedať si: 'Tak, som to zvládla, idem ďalej.'
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára